Ráno som zľahka prelistovala sociálne siete. Asi len tak zo zvyku a vlastne ma tam ani nič nezaujalo. Na konci môjho krátkeho ranného prehľadu mi padli oči na jeden článok. Prečítala som si nadpis, tie sú zväčša zavádzajúce, aby zaujali, ale viac som sa k tomu nevrátila, hoci články na tejto stránke čítam celkom rada. No ale toľko som zachytila, článok bol o jeseni života. Nečítala som možno preto, že asi ešte svoju jeseň života nežijem. Asi isto nie.

No ale jeseň je. Tá naozajstná. Farebná, s listami: S  obrovským množstvom lístia, ktoré sú všade. Majú svoju špecifickú vôňu, špecifický zvuk. Keď sú mokré, lepia sa kde-kade. Na topánky, na autá, na cestu. Sú ťažké , nevládzu. Keď sú suché , sú ľahučké, šuchocú, motajú sa popod nohy, lietajú, akoby sa chceli opäť vrátiť tam, odkiaľ sa pobrali preč. No ale kolobeh života sa oklamať nedá.

Vyšla som von z bytu, moc sa mi nechcelo, slnko sa skrývalo za oblakmi. Namierila som si to k smetným košom s vrecom odpadkov. Už z diaľky som videla starú pani susedu z vedľajšieho vchodu, ako hrabe lístie. Ja neviem, či vôbec vládala, lebo hrnula pred sebou už celkom peknú kopu, ale neprestávala. Nedalo mi a tak som sa jej prihovorila: „ No ale nám tento rok napadalo riadne veľa listov, čo poviete?“ Čakala som na odpoveď, ale ona sa len neveriacky otočila, či sa naozaj rozprávam s ňou. Zrazu na mňa zaostrila  a ja som pokračovala: „Dobrý deň teta. Vravím, že toho roku nám bolo dopriate lístia zo stromov.“

Zaleskli sa jej oči. Začala som šípiť, prečo sa na mňa tak neveriacky pozerala. Veď ja som bola pre ňu ako prízrak, či neskutočná. Niekto sa tu s ňou rozpráva?

Konečne sa odvážila odpovedať , aj keď si možno chvíľku myslela, že sa rozpráva sama so sebou. „Veľmi veľa ich tento rok napadalo.“ Vyriekla nakoniec.

„Možno chcú zakryť všetku tú špinu okolo nás. Len neviem, či by nebolo treba zakryť radšej niečo iné.“ Zamudrovala som , ale tak od srdca.

Teta pochopila a povedala: „Veľmi zlí sú ľudia teraz, veľmi.“ A posmutnela. Nakoniec sme sa pustili do celkom zaujímavej debaty, kedy som sa dozvedela  veľa vecí z jej minulosti a možno nielen z jej. Rozprávala mi , ako si kedysi ľudia pomáhali, ako si so susedami postrážili deti, pomohli s nákupmi , ako sa spolu rozprávali pri kočíkovaní a o veľa ďalších aktivitách, pri ktorých ľudia spolu komunikovali, ako sa to teraz povie „face to face“.

 „Veď ja tu už na tomto svete ani nevládzem byť.“ Pozrela som na ňu a spýtala som sa jej na vek.

„Deväťdesiatsedem. To je dosť  čo povedať, nie to ešte žiť.“ Rozprávala ďalej so slzavými očami o tom, ako prežila vojnu a všeličo možné, čo sa pekným pomenovať nedalo. Ale dočkala som sa aj jej usmiatej tváre, lebo tá chvíľka, čo sme spolu strávili, bola pre ňu ako dar.

Poďakoval sa vám už niekedy niekto, že ste sa s ním rozprávali? No mne hej. Starká v ten deň niekoľkokrát. Už nemala slzavé oči len ona, ale zarosili sa aj mne. Popriala som jej pekný deň a prisľúbila, že si môžeme kedykoľvek potrkotiť. Musela som odísť. Pre mňa to bol extrémne emočný zážitok.

Tento kolobeh života raz dobehne asi každého z nás. Neprehliadajme to, čo sa okolo deje, všímajme si ľudí. Veď niektorým stačí len jednoduchý úsmev, milé slovo  a znamená to pre nich veľa.