Cestný spomaľovač
Vždy sa teším, keď niektorý člen, zväčša mužský, nášho „mini blízke-okolie-poznávajúceho“ tímu oznámi, kam sa ideme tentokrát vytrepať. Moja otázka je vždy len jedna: „A zvládnem to?“ Odpoveď je jednoznačná : „Áno!“ A ja sa už radšej nepýtam, čo ma čaká, lebo by som asi zostala sedieť doma na zadku. Teda celkom na zadku nie. Dala by som si niečo, čo určite zvládnem. Nejaký ten „walk“ , čo je vlastne aj krycí názov pre naše experimentálne vychádzky do neznáma
Na poslednom „walk-u“ som spolubojovníkom oznámila, že náročnejšie trasy už absolvujú bezo mňa, lebo cítiť sa počas akcie ako cestný spomaľovač, nie je nič príjemné. Ale zase má to aj svoje pozitíva. Kým sa čaká na posledného z posledných síl lezúceho člena, vznikajú nádherné fotky a dokumentácia toho, za čím sa vlastne vyberieme.
A prečo vlastne píšem?
Ono je krásne dávať si ciele, tuto a tamto pôjdeme vtedy a vtedy, ale musíme to dať za dve hoďky, aj hore aj dole a pomaly stihnúť medzitým aj živý vstup do regionálnej TV / som trochu nadsadila / . Ale po všetkých udalostiach, ktoré sa udiali počas posledných týždňov / a stále sa dejú /, by sme sa asi mali naozaj prestať všade ponáhľať a chcieť všetko stihnúť. Najlepšie hneď ! Lebo...
Mne asi veľmi neprináleží hodnotiť, kto, čo a ako robí. Je to každého vec a vlastne aj následná zodpovednosť. A tak by som sa chcela poďakovať za ozajstné cestné spomaľovače, či retardéry, či aký odborný názov to vlastne má. Aj všetky tabule s nižšou rýchlosťou. Hlavne, že svoju funkciu plnia. Aj keď ich je asi stále málo.
A teším sa , že takú funkciu občas plním aj ja, lebo vďaka tomu si môžeme plnohodnotnejšie a so všetkým, čo k tomu patrí , vychutnať a užiť to, čo nám príroda a pobyt v nej, ponúka. Len toľko som chcela.
Tak sa občas na svojich potulkách len tak posaďte, pozerajte, dýchajte, vnímajte a užívajte ŽIVOT!
PS: Mesiace a roky ubiehajú ,,, sú stále vzdialenejšie ... Ale krásna chvíľa presvetľuje celý život. Okamih času nepodlieha.
Voltaire