Naši partneri

Spolupráca je dôležitá.

ĎAKUJEME!

krátky popis banneru
krátky popis banneru
 Rada pre dovolenkárov

Dovolenkujete v Ružomberku?

Odporúčam navštíviť Apartmánový dom Fatrapark 2 . Určite budete spokojní :)

 Kontakt
Mgr. Anežka Neupauerová - aNoW
  Lúčky 195
  034 82   Lúčky
  tel.: +421 917 566 030
 
 Udalosti
 Facebook
  • Podeľte sa o pozitívnu skúsenosť z našej spolupráce a odporučte nás Vašim známym a priateľom:

Čo prináša samota

Čo prináša samota

Vracali sme sa s babami z tréningu. Odmakali sme si parádne. Cítili celé telo. Deň krásny. Cestou späť som ich nechala vykráčať a len tak sme klebetili vo dvojiciach. Na jednom mieste sme sa  opäť spojili a trochu sme  začali diskutovať o tom, prečo som tak urobila. A potom sme sa plynule prepracovali k téme samota a k tomu, čo  nám vlastne prináša  a či vôbec niečo.

Zobrala som si slovo a začala rozprávať, ako som si spoznámkovala jeden článok a chcela som ho už dávnejšie spracovať. Lebo áno. Nechodíme, newalkujeme  len spolu, ale každému sa občas žiada vybehnúť osamote a byť len tak so sebou samým.

Mňa vtedy článok oslovil aj preto, lebo ja  sama som samotár, napriek tomu, že pracujem s ľuďmi a mám rada ich spoločnosť. Práve preto  mi byť samej so sebou nevadí a priznám sa, že často sa mi aj žiada. Už sa nezamýšľam nad tým , prečo, lebo to dávno viem.  Pochopila som. Veľké množstvo takého času som zažila sama , len paličky mi robili spoločnosť . A práve tento čas mi zmenil život, pohľad na ľudí , ale najmä na samú seba.

Ľudia  majú množstvo problémov. Aj ja mám. Žijú často zvláštne životy. Trápia ich komplikované vzťahy, nevyriešené veci, nevypovedané city, čokoľvek.  Prenasledujú ich staré spomienky  na nie pekné zážitky, či situácie, ktoré ich  poznačili . A možno aj na celý život. Áno, aj mňa. Ale ako sa hovorí: „Pomôž si človeče , aj Pán Boh ti pomôže!“ – platilo najlepšie.

Vždy som bola veľká, guľatá a ubitá. No napriek tomu som tancovala aj vo folklórnom súbore, cvičila gymnastiku a vždy sa nejako hýbala, no nie nejak cielene – žiadne tréningy a tak. Na dedine sme mali iné aktivity – hrabať, okopávať, zbierať  švábku / zemiaky  :) /. Veď viete. No chodila som na hudobnú. Tomu som sa venovala a celkom s láskou . Na určitý čas mi tá „umelecká láska“ prischla. A som za to moooooc vďačná.  No ale pri klavíri  som skôr sedela  a pracovali moje prsty, takže guľatá som bola stále . Do hrúzy. Ale priznám sa , že som sa rada najedla, takže guľatá som mala byť z čoho. A maminka aj starká  varili úžasne! Hlavne tie múčne jedlá – šúlance, buchty, pirohy, koláče ...och. Doteraz som závislá a áno, varím a milujem ich stále. A je mi úplne desať, že to nemá so zdravou stravou nič spoločné

Čas plynul. Na strednej škole si pamätám , ako som sa vo štvrtom ročníku veľmi zaťala , aby som bola na stužkovej kočka.  A myslím si, že sa mi to podarilo. Bola som spokojná. Aj napriek tomu, že som bola na svoje pomery „vyštíhlená“ , pani váha ukazovala otrasné číslo a ukazuje doteraz :)  Časom sa nejaké kilá vrátili, nejaké sa ešte pridali  a v podstate som s nimi bojovala naďalej. To ovplyvňovalo aj moje aktivity. Žiadne sebavedomie mi bránilo aj vojsť do nejakej miestnosti ako prvej, vždy som šla radšej za niekým, aby som bola krytá :) Potom som to už nejak prežila.  A najhoršie na všetkom bolo, že človek tie svoje problémy v sebe dusil. Nevedel odkomunikovať , dať zo seba von. A to moc ubíjalo. A viem, že som bola niekedy aj neznesiteľná.  Keď sme na gymnáziu riešili, čo budeme robiť  v budúcnosti a kam pôjdeme študovať, vyslovila som vetu, že by som chcela byť učiteľka. Na to mi vtedy môj najlepší kamarát , ktorý je najlepší aj doteraz, povedal: „ Ak ty budeš učiteľka, ja k tebe svoje dieťa nedám!“  Stále sa na tom smejeme, lebo som učiteľka a ako učiteľku si ma doteraz váži . Ale aj napriek tomu sú to všetko veci, slová , vety, situácie, ktoré vám odoberú či chuť, energiu, či aj to aké-také sebavedomie, ktoré máte. A moje najobľúbenejšie výroky : „Keď chceš byť chudá, musíš sa už len pásť! Keď si sa narodila pod lavicou, na lavicu nevyjdeš!“  - tak tie sa vryli do mojej pamäte na strááááášne dlhý čas.  A tak som nadobudla pocit, že  by som to mala celé prijať tak, ako to je , lebo aj tak to lepšie nebude.

Vysoká škola mi otvorila oči v tom, že som sa naučila byť vďačná za všetko, čo mám. Za maličkosti. Mal v tom prsty aj jeden človek, ktorému som vďačná len za dve veci v mojom živote. Ale o tom  inokedy. V tomto období som stretla niekoľko ďalších ľudí. Tí ma sprevádzajú v živote až doteraz a nedala by som ich za nič na svete. Študovali sme učiteľstvo, ale možno málokedy sme si uvedomovali, že nás najviac učí sám život a hlavne to , že sa máme.  A nové veci prichádzajúce nám pod ruky v rámci štúdia nám ukázali, že si dokážeme vzájomne povedať, čo si na sebe vážime, vyjadriť si  obdiv, oceniť sa,  povedať vlastný názor, či konštruktívnu kritiku. Veľké veci, o ktorých sme veľmi šajnu nemali. Jedna z mojich seminárnych prác , jedno z prvých portfólií, obsahovala pojmy ako – sebovládanie, sebaregulácia, sebapresadzovanie, sebahodnotenie, sebamotivácia a ešte mnoho iných seba . Hmm, nasávali sme  ako špongie. A tu začalo moje sebavedomie po troške naberať na objeme. Konečne aj niečo iné , ako moje telo :)  Len keby to malo iný spád  :(  Fakt to bol krok za krokom, ale veľmi maličkým.  Ale aj za to som vďačná tým, ktorých som  na výške stretla. Netreba menovať, každý , kto číta,  sa nájde. Ľúbim.

Ku všetkému novému sa pridali ďalšie životné zážitky, ktoré prišli trochu nečakane, ale ... Moja dcéra, manželstvo, nová práca, nové výzvy, množstvo situácií, na ktoré som sa učila reagovať najlepšie , ako som vedela... Nie vždy všetko vyšlo. Niektoré rozhodnutia majú svoje následky až po dnes, ale už sa nimi nezaoberám, len ich beriem , ako dočasnú súčasť života.

Počas toho všetkého sa mi pridružila porucha štítnej žľazy , na ktorú mi prišli po tom, čo som  začala nejak rýchlo priberať a mala som potrebu spať kdekoľvek som bola a v akýkoľvek čas.  Bolo to najťažšie , ale zároveň aj najkrajšie a asi aj najproduktívnejšie obdobie môjho života, kedy som sa veľa naučila – profesne. A potom , čo som zostala na 10 dní v nemocnici, som sa musela začať zaoberať sama sebou aj inak.  Opäť som urobila  niekoľko  ráznejších rozhodnutí. Už teraz viem, že niektoré boli správne a niektoré by som prehodnotila a niektoré stáli za prd, ale to už teraz nezmením. Ďakujem za možnosť ich  vôbec urobiť.

A potom pretieklo veľa vody a veľmi veľa vecí, ktoré môj život ovplyvnili , sa udialo, ale vždy ho najviac ovplyvnili ľudia, ktorí do môjho života vstúpili. Tí pracovali na mojom sebavedomí najlepšie. Poslednýkrát som na ňom „brutálne“ zapracovala ja  vtedy, kedy som za necelé tri mesiace dala dole 20 kg. Vtedy som šla do výzvy s mojou skvelou priateľkou, ktorú mám doteraz. Ďakujem, že si a že som sa ťa  vtedy nevzdala. Odvážila som sa aj viac medzi ľudí. Spokojnosť  veeeeeľká, ale len moja. Moje telo si to zapamätalo dodnes. Vyhladovala som ho natoľko, že sa kilá  vrátili aj s bonusom. Ale dnes už s nimi dokážem žiť a nielen to :)

Spomínala som, že môj život ovplyvnili  najmä ľudia, ktorí doň vstúpili. Ale ďakujem aj sama sebe a môjmu túlaniu sa po nete, kedy som sa trochu cielene a trochu náhodou  dostala k nordic walkingu.  A to už sa začala písať úplne iná kapitola môjho života.

Kilá navyše a paličky sa akosi do seba zaľúbili natoľko, že vznikla láska . Neskutočná !!! Naučila ma milovať nielen pohyb , ale aj samu seba. Kedysi som vychádzala na takéto aktivity najmä v prítmí, aby ma nik nevidel, ako sa potím, akú sa valím a nerobil si zo mňa srandu. Teraz ? S úsmevom na tvári a aj so všetkými kilami navyše učím ľudí správne kráčať, behám, plávam a neuveríte! Všetko za bieleho dňa  :)  Raz o tom asi napíšem knihu. Patrilo by sa mi :)   No ale  bolo by fajn uzavrieť aj retiazku, ktorú som na začiatku odopla .... a nepriamo som vyslovila otázku: „Čo nám prináša samota?“

V prvom rade je dôležité napísať , že samota nie je osamotenie. Samota je obrovský priestor, ktorý môžeme využiť pre seba. Môžete sa opýtať ako, ale ja vám poviem len to, čo prináša mne a môže priniesť aj vám.

„Byť sám, je naše rozhodnutie. Je to čas, ktorý si ukradneme pre seba. Ak môžete, kradnite!!! Je to čas, kedy necháme pracovať náš mozog voľne a zároveň dostane priestor na oddych. Je to čas, kedy dokážeme precítiť svoje pocity, či už sa tešíme alebo to bolí.  Je to čas, kedy rastie naša emočná inteligencia, lebo aj tú je potrebné živiť.  Je to čas, kedy preberáme zodpovednosť len za seba, veríme len seba a tým rastie aj naše sebavedomie. To zdravé. Prestávame si prekážať. Čas, kedy sme konečne dobrí pre seba  ukáže, že sme dobrí aj pre iných. Naučíte sa oceniť seba a zároveň iných. Toto všetko  samota prináša. Naučí nás vážiť si dobrú spoločnosť. Preto si vyberajte , s kým chcete byť. Vybrali ste si seba? Úžasné rozhodnutie !

Celý život človek niečo hľadá. Keď nájde seba a vnútornú silu, nájde pokoj v duši. A tomu ja hovorím byť šťastný.

Ja šťastná som :)

PS:  A nezabudnite, že k úspechu nevedie cesta. Musíte ísť po schodoch :)  držím vám prsty   !

Vaša Anež